BOH NA „NÁDVORÍ POHANOV“

            Traduje sa príhoda o konflikte medzi farárom a umelcom, ktorý mal vytvoriť oltárny obraz pre nový kostol svätého Alberta Chmielowského. Podľa predstáv farára mal Albert držať bochník chleba nad hlavami chudobných a rozdávať z neho krajce do natiahnutých rúk. Oproti tomu umelec chcel namaľovať Alberta, ako sa skláňa pred chudobným, z ktorého k nemu vychádza Kristus.
            Dvojaké poňatie obrazu – ako Albert rozdáva chlieb chudobným alebo ako Albert objavuje Krista v chudobnom – zároveň reprezentuje dvojaké chápanie cirkvi a kresťanstva. V prvom prípade cirkev seba vníma ako majiteľku Krista a „zhora“ rozdáva to, čo ona už „vlastní“. Zdá sa to byť logické: môžeš rozdávať len z toho, čo máš.
            Alternatívou k poňatiu cirkvi ako cirkvi vlastniacej je ideál cirkvi ako spoločenstva pútnikov. Je to cirkev, ktorá je stále na ceste a Krista musí ustavične nanovo objavovať.

            Ak hovorím o „cirkvi vlastniacej“, nemám tým na mysli to, čo bolo v dejinách toľkokrát predmetom kritiky – totiž bohatú a mocnú cirkev vlastniacu mnohé materiálne statky a spojenú s mocou. To je dnes, našťastie, vo veľkej časti sveta nenávratnou minulosťou. Ide mi o duchovné bohatstvo cirkvi. Cirkev má evanjelium, sviatosti, charizmy, apoštolskú postupnosť, náuku, poznanie – má Krista.
            Otázka znie: Ako s duchovným bohatstvom cirkvi my, kresťania, nakladáme?

            Áno, je pravda, že stáročia rozdávame – tým, že kážeme a učíme, konáme charitatívne a sociálne dielo, preukazujeme druhým dobro. Ale nerobíme to niekedy tak trochu ako Albert v predstave farára - „zhora“?

            Pápež Benedikt XVI. povedal počas cesty do Českej republiky v roku 2009 pozoruhodné slová: „Prichádzajú mi na myseľ slová, ktoré Ježiš citoval z proroka Izaiáša, že totiž chrám by mal byť domom modlitby pre všetky národy (Iz 56,7, Mk 11,17). Ježiš mal vtedy na mysli takzvané nádvorie pohanov, ktoré práve „upratal“, aby bolo slobodným priestorom pre národy, ktoré sa chceli modliť k jedinému Bohu. Pre ľudí, ktorí takpovediac poznajú Boha len z diaľky, ktorí nie sú spokojní so svojimi bôžikmi, rítami a mýtmi. Ktorí túžia po Rýdzom a Veľkom, hoci pre nich Boh ostáva „neznámym Bohom““ (porovnaj Sk 17,23).
            „Myslím si,“ pokračuje Benedikt XVI., „že cirkev by mala i dnes otvoriť akýsi druh „nádvoria pohanov“, kde sa ľudia môžu určitým spôsobom napojiť na Boha. K dialógu s náboženstvami je potrebné dnes pripočítať predovšetkým dialóg s tými, pre ktorých je náboženstvo niečím cudzím, pre ktorých je Boh neznámy, ale ktorí nechcú ostať bez Boha, ale aspoň priblížiť sa k nemu ako k Neznámemu.“

            Tieto slová pápeža ma spočiatku naplnili nadšeným súhlasom a pocitom satisfakcie. Ktorý kňaz by sa netešil, keby počul z úst rímskeho pontifika niečo, čo sám už roky nosí vo svojom srdci ako svoje najhlbšie presvedčenie? Už dlho vidím zmysel práce v cirkvi vo vytváraní priestoru pre tých, ktorí tu nezdomácneli a pravdepodobne ani nikdy úplne nezdomácnejú v kostolných laviciach a cirkevných definíciách. Napriek tomu môžu s nami prejsť aspoň kus cesty.

            Po určitom čase ma však vo vzťahu k onej pápežovej metafore o „nádvorí pohanov“ prepadli isté pochybnosti. Neskrýva dobre mienené porovnanie cirkvi s jeruzalemským chrámom čosi veľmi nebezpečné? Nie je za touto metaforou ukryté podobné triumfalistické chápanie cirkvi, ako ho vytušil onen poľský maliar za farárovým návrhom obrazu svätého Alberta? Má sa snáď cirkev naozaj podobať jeruzalemskému chrámu, kde sa posvätný dej odohráva vo vnútri, v starostlivo stráženej veľsvätyni a „neobrezancom“ patrí iba nádvorie pohanov?
            Či vari nebol tento typ náboženstva stelesnený Chrámom predmetom neustálej kritiky prorokov a predovšetkým Ježiša samotného? Či vari nepoukázal už Ježiš a Pavol, že Boha už nemáme hľadať v chráme, že obetou na kríži už Boh vyšiel z veľsvätyne a šiel ešte ďalej ako len na „nádvorie pohanov“?
            A je dnes cirkev v situácii, že si môže dovoliť „otvoriť nádvorie pohanov“? Nie je skôr v situácii, že by sa mala pokorne vydať na cestu, na najrozličnejšie pohanské nádvoria sveta a tam sa pokúsiť osloviť „pohanov“ ich rečou, ako to napríklad učinil Pavol v Aténach na Areopágu?

            Myslím si, že ak máme tých, o ktorých hovorí Benedikt XVI. - že „nie sú spokojní so svojimi bôžikmi, rítami a mýtmi a túžia po niekom Rýdzom a Veľkom“ - osloviť, nesmieme to robiť ako tí, ktorí pre nich veľkoryso otvárajú „nádvorie pohanov“. Mohlo by to znamenať, že my sami cítime svoje domovské právo vo vnútri, vo svätyni. Ak sa máme s hľadajúcimi stretnúť skutočne a vierohodne, musí to byť obojstranné stretnutie pútnikov. Nie stretnutie majiteľov s hladujúcimi, poznajúcich pravdu s hľadajúcimi, tých, ktorí sú už v cieli s tými, ktorí stále blúdia. Lebo ak tých druhých považujeme za „odlúčených bratov“, možno nevedomky sa tým štylizujeme do role „cnostného“ staršieho brata – teda do role, pred ktorou nás varuje Ježiš podobenstvom o márnotratnom synovi.

            Boh je bezodné, nevyčerpateľné Tajomstvo. Preto by sme sa mali i my, kresťania, vzdať apriornej istoty, že Krista už dokonale poznáme. Som presvedčený, že Krista v žiadnom okamihu svojho života nemáme „k dispozícii“ tak, že by nám už neostávalo nič, čo by sme mohli na ňom ešte objaviť. Poznanie Boha je pre nás na tomto svete iba čiastočné, akoby v hádankách a v zrkadle (1Kor 13,12).

            Po dlhé stáročia považovali kresťania za jediný zmysluplný a vytúžený rozhovor s „pohanmi“ ten, ktorý končí ich obrátením a privedie ich na prah cirkvi, k prijatiu krstu a sviatostí. Iste, cirkev je povinná kázať, krstiť, udeľovať sviatosti, rozdávať z toho, čo od Krista už dostala. Ale rovnako je povinná stále znovu hľadať Krista, hľadať ho v tých druhých, stretávať sa s nimi ako s neznámymi pútnikmi, stále žasnúť nad ich veľkosťou a vnútorným bohatstvom. I napriek tomu, že oni sa kresťanmi stať netúžia.

            Ako kresťania sme sa v priebehu dejín už naučili robiť si odstup od ľudských, od príliš ľudských predstáv o Bohu. Nenastal vari čas spochybniť zdedené predstavy o tých druhých, „inak veriacich“? Veď my všetci sme so všetkými ešte len na ceste, a nie v cieli.

                                                             (zdroj: Tomáš Halík, Divadlo pro anděly, str. 137)